Ľudia chcú vedieť, prečo to robím...

Prečo píšem tak hnusné veci.

Rada im hovorím, že mám srdce malého dievčatka...

A mám ho uložené v nádobe na pracovnom stole.

Lynnie - In memoriam

1. února 2015 v 21:18 | Ewelyn Dark de Brox
Sedím za stolom a snažím sa písať denník. Vraj mi to pomôže ako forma terapie, vypísať sa zo všetkého, čo ťaží moju myseľ. Neviem, či to bude mať hlavu a pätu. Väčšinou mám dojem, že sú to len akési zhluky myšlienok bez začiatku a konca, ale teraz som na začiatku. Znova...



20.5. 1988 - Za oknami bubnuje májový dážď vlažiaci chodníky s mačacími hlavami. Zatuchnutou miestnosťou sa ozve detský plač oznamujúci narodenie niečoho nového do tohto pochmúrneho prostredia.

"Pššt, to bude dobré, dievčatko." Šepká žena odetá do niekoľkých vrstiev sukní, jasne cigánskeho pôvodu. Na lôžku leží čiernovlasá žena a tvár má sinavú a zbrázdenú potom. Slabou vychudnutou rukou sa natiahne po novo narodenom dievčatku.

"Lynn." Zašepká meno, ktoré mu chce dať a cigánka sa k nej viac nakloní, aby počula tichý ševelivý zvuk spolu s chrapotom nádychov, ktoré môžu byť posledné. Vie, že pre rodičku nemôže nič urobiť. Žiadna lekárska pomoc sem nepríde dosť skoro na to, aby ju zachránili. Navyše tie suchotiny.

"Moje malé dievčatko." Zašepká žena vyčerpane a díva sa na maličkú, ktorá po prvý krát otvorila svoje modré očká a natiahne maličké pästičky k matke.

"Saray. Tak sa volal jej otec. Chcem, aby mala jeho priezvisko. Na mňa sa zabudne, ale... možno si pre ňu príde." Nádej v hlase je zdrvujúca, ako tiché vzlyky, ktoré pomaly utíchnu dostratena spolu s posledným tepom srdca matky objímajúcej svoje dieťa chladnúcimi rukami. Cigánka Cassandra potlačí slzy. Postará sa o to maličké, aj keď nemôže nič zaručiť. Toto prostredie je to najhoršie peklo, do ktorého sa môže dievčatko narodiť.




16.8. 2001
- "Lynn, už si hotová?! Pán na teba čaká!" Zajačí nepríjemný ženský hlas a ja sebou trhnem. Vyplašenými modrými očami sa dívam na svoj odraz vo veľkom zrkadle odetá do krikľavo červených priesvitných šiat, ktoré na mojom detskom tele vyzerajú smiešne. Nemám však na výber. Nemohli ma pred tým chrániť večne. Potlačím veľkú hrču v krku a vydám sa z dverí dole schodmi do haly, kde na mňa čaká postarší pán podsaditej postavy. Prsty sa mu blýskajú zlatými prsteňmi a jeho vodnaté zelené očká ma hltajú dychtivo pohľadom z robusnej červenej tváre. V duchu sa otrasiem strachom a odporom. Odvádza si ma na izbu, kde mi na posilnenie dá alkohol. Dám si ho viac, než by bolo vhodné. Musím byť mimo, inak to nezvládnem. Aj tak to bolelo. Bolesť prenikla i do otupenej mysle a ja som vedela, že budem potrebovať zabúdať častejšie.




23.7. 2005
- "Ty mrcha! Cundra! Ako si sa opovážila, vieš čo sa teraz stane že?!" Jačí na mňa chrapľavý mužský hlas smrdiaci alkoholom. Na tvári mi pristane facka. Vykríknem dopadnúc na zem a do očí mi vyhŕknu slzy. Vysoký chudý muž ukáže na troch ďalších.

"Odveďte mi tú kurvu z očí!" Kričala som, kopala, no nezmohla som nič. Chytili ma pri úteku, ktorý vyzeral tak nádejne. Bol to len kúsok a mohla som byť voľná. Malý kúsok. Ten zdrvujúci pocit sklamania bol horší, než vidina toho, čo mi urobia. Skoro. Tupá rana do hlavy a svet sčernel. No nie na vždy. Prebudila som sa v tej nepriepustnej tme, aká panuje len v rakvy a prepadá ma panika. Snažím sa pohnúť, no pri najmenšom pohybe či snahe o oslobodenie sa udriem do tvrdého dreva, až ten malý priestor presýti kovový zápach mojej vlastnej krvi. Mám chuť márne volať o pomoc, ktorá nepríde, kým nebudú chcieť. Hruď mi zviera túžba kričať, plakať a mlátiť sebou, ale musím sa donútiť zostať nehybná a pokojná, aby som zbytočne neplytvala zásobami kyslíka. Páli ma v krku a telo sa roztrasie v triaške, v ktorej ma poleje teplo, keď mi kyslík pomaly dochádza. Bolestné vedomie toho, že umriem sama a opustená, a nie je žiaden spôsob, ako to zmeniť... V tej chvíli sa zrodil môj prvý najväčší strach. Klaustrofóbia.




11.4. 2008
- "Nie, prosím, neubližujte mi už!" Snažím sa udržať slzy a vytrhnúť sa mužovi, ktorý ma pevne drží a vyrezáva mi do predlaktia nejaké šialené znaky. Kričím no nikto ma nepočuje. Nakoniec sa mi podarí vytrhnúť a utekám. Prenasleduje ma po tej jeho obrovskej vile. Brušká prstov mám rozodraté do krvi, už si nepamätám, na koľkých miestach na tele krvácam, ale tá bolesť a panická chuť utiecť. Je blízko, už ma má. Panicky chytí do rúk ťažkú vázu a ako si ma k sebe znova priťahuje so skalpelom v ruke, udriem ho. Raz, druhý krát. Zatacká sa a zakopne o malé kresielko, cez ktoré prepadne dozadu a hlava s hlasným zvukom narazí do rohu stola. Leží na zemi, nehýbe sa a ja sťažka zrýchlene dýcham trasúc sa po celom tele. Zabila som ho, bože, ja som ho zabila! Rukou si zakryjem ústa a ťažká váza mi vypadne z rúk. Všade je krv. Kričím o pomoc. Pribiehajú jeho komorníci. Niečia ruka mi zovrie predlaktie a strká ma preč odtiaľ, späť do domu hrôzy.


"Čože urobila?!" - "Zabila zákazníka, pane." - "Ja ju zmlátim, že sa týždeň nepostaví!! Keby nebola tak cenná, tak ju zabijem!" Počujem to, ale nevnímam. Dvaja muži ma držia spútanú a ja apaticky hľadím pred seba na rozčuľujúceho sa pasáka. Prišiel úder. Prvý, druhý, tretí, štvrtý. Vypľúvam na zem krv a moje rebrá zaprotestujú pri jednom z kopov do brucha. Zalapám po dychu počujúc, ako niečo luplo. Niekto mi stúpa na ruku. Kričím bolesťou. Ďalšie lupnutie, ktoré ma odvádza do milosrdného stavu bezvedomia.


Trhane sa sýpavo nadýchnem a hľadím okolo seba zlepenými očami. Snažím sa posadiť.
"Ležte, ste veľmi zranená." Ozve sa napravo odo mňa mužský hlas a ja sebou trhnem. Do zorného poľa mi vojde mladý liečiteľ, ktorý na mňa súcitne hľadí.

"To musel byť vážne hrozný pád, slečna." Pád? Snažím sa uchechtnúť, no iba ticho zaskuhrám a jemne nadvihnem hlavu. Ležím vo svojej izbe a okolo postele mám napojených niekoľko prístrojov. Zafačovaná od hlavy až po päty.

"Čo mi je?" Dostanem zo seba a muž sa ku mne posadí pozorujúc moju tvár ponad okuliare so zlatou obrúčkou. Vidím v nich svoj odraz. Samá modrina a pomliaždenina.

"Povedali mi, že ste spadla z koňa, ktorý sa splašil. Máte naštiepené rebrá, prepichnuté pľúce, zlomenú ruku, roztrhnuté pery, modriny, monokle, pomliaždeniny." No. To chlap sa rozhodne nedržal späť. Skoro sa mu nedivím. Bol to jeho najlepší zákazník, ale... Zavriem oči a prikývnem. I za pomoci liečiteľovej mágie to potrvá, než sa to všetko zahojí a nebude to týždeň, ale mesiac. Zavriem oči a prepadnem sa pomaly do prerušovaného spánku. Musím sa odtiaľto dostať.



24.12. 2010
- Závidím tým šťastným tváram ľudí za oknami pri štedrovečernom stole. Nakoniec som si však dokázala postaviť hlavu, aby ma pustili na prechádzku aspoň na štedrý večer, samozrejme so mnou bol Siobam. Neviem prečo černochom dávajú tak divné mená, no on bol dnes večer moju jedinou vstupenkou preč z tohto pekla. Necítim však výčitku voči tomu, čo sa chystám urobiť, pretože je jeden z tých, ktorí má vždy zatvárajú do rakvy. Takmer si už ani nepamätám, ako sa to všetko zohralo. Príliš rýchle na to, aby to moja na pol šialená myseľ dokázala vnímať jasne. Zviedla som ho v tom parku, tak prostá zámienka užitia si pekných zimných chvíľ. Heká v najlepšom a ja sa v duchu modlím. Nikdy som neverila v boha, no v tejto chvíli by som pokojne verila aj na Poseidona. Telo napnuté v kŕči a ja medzi skrehnutými prstami pevnejšie uchopím skrytý nôž, ktorý sa o sekundu na to borí do jeho oka. Reve a ja tlačím na rukoväť, až čepeľ zaškrípe o kosť. Mohutné telo ochabne a ja sa rýchlo zdvihnem a obzriem sa okolo seba, či to niekoho neprivolalo. Nikde nič, všetci trávia čas so svojimi rodinami a blízkymi. Mám hodinu, kým sa po mne začnú zháňať a do tej doby musím ujsť čo najďalej. V jednej uličke skrytú v múroch mám letenku do Rumunska spolu s listom od jej dcéry, ktorá umrela toto leto, no predtým mi pomohla zosnovať plán na útek.


Utekám a na rukách mám krv. Nie prvú ani poslednú, ale aké zúfalstvo ešte musím prežiť, čo všetko musím urobiť preto, aby som prežila? Viem, že ma budú prenasledovať. Viem, že ak ma chytia, tento krát ma zabijú. George to povedal jasne. Ak niečo ešte vyvediem, podreže mi krk a ja nechcem byť mŕtva. Nie týmto spôsobom.




24.5. 2013
- "Chyťte ju! Nesmie nám ujsť!" Zatratená ruská zima. Lodičky mi klapnú o asfalt, ako sa snažím utekať, no viem, že to nepôjde večne. Sú všade a predo mnou je slepá ulička, do ktorej sa cez to bezhlavo rozbehnem. Snáď, akoby nejaký inštinkt vo mne verí, že nie je slepá, len som si zle vyložila tú divnú značku. Stojím proti stene a cítim zúfalstvo. Počujem beh mužských nôh. Nahnevane a zúfalo buchnem rukou do steny a tá prejde skrz ňu a vtiahne ma to dnu celé a odrazu som niekde úplne inde. Heriweay. Nový život, nová šanca. Nový nádych.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 sapho sapho | 29. února 2016 v 16:36 | Reagovat

Ženská, to vypadá sakra dobře!

2 ZdenekG ZdenekG | E-mail | 17. ledna 2017 v 17:25 | Reagovat

Chtěli byste zvýšit návštěvnost na ewelyn-dark.blog.cz několikrát? Hledat v google: Masitsu's tricks

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama



Autorka neručí za čechizmy, anglicizmy a neznáša grammar nazi!
Píše ako jej huba narástla! * 2009 - † 2013